Vznik Blatnického hradu sa datuje do druhej polovice XIII. storočia. Bol postavený na ochranu obchodnej cesty a stavba sa pripisuje magistrovi Dončovi. Prvá písomna zmienka je z roku 1300, kedy hrad patril Petrovi z Brezovice. Mal pozdĺžny obytný palác, na oboch stranách, na severnej a južnej, ukončený polkruhovitými vežami.
Z juhovýchodnej strany bol hrad chránený strmou priepasťou. Na východnej mal malé nádvorie uzavrené hradbami so štvorbokou vežou.
V roku 1540 sa hrad Blatnica dostal do správy rodu Révay. František I. Révai ustanovil, že hrad Blatnica bude slúžiť ako vdovská rezidencia. Tomuto účelu slúžila až do druhej polovice XVII. storočia. Prvou vdovou, ktorá sa na hrad presťahovala bola jeho druhá manželka barónka Anna Paksi. Postupne sa na hrad presťahovali vdovy Anna Bánffy, Anna Pograny, Alžbeta Zuzana Teuffel a jej dcéra Mária Révai.
Zrúcanina kráľovského hradu Blatnica (castrum regale Blatnycha, castrum Balathnica, castri Blathnicz), sa nachádza na nízkom vápencovom chrbte Plešovice oddeľujúcom Gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny, vo výške 685 m.n.m., 2 km severne od rovnomennej obce. Vznikol v druhej polovici XIII. storočia na ochranu obchodnej cesty. Prvú správu o ňom máme z roku 1300. V tom čase bol jeho majiteľom Peter z Brezovice.
V druhej polovici XIV. storočia bol začas v majetku turčianskeho župana Jakcha a jeho kastelána Petra, podžupana Jána de Mikla a palatína Ladislava Opoľského. Pred rokom 1399 ho i s panstvom kráľ Žigmund vymenil istému Dominikovi, zvanému Pogan, synovi Michala, za jeho 10 dedín v Temešskej a Berežskej stolici. V roku 1399 ďaľšou výmenou s tým istým Dominikom prevzal Žigmund blatnické panstvo do kráľovského úžitku. Obchodná cesta, ktorú hrad strážil, stratila časom svoj význam, nakoľko sa začala používať západnejšie situovaná pohodlnejšia cesta cez Mošovce do Turč. Sv. Martina. Tým dôležitosť hradu upadla a panovníci ho v XV. a XVI. storočí dávali často do zálohu a tak hrad prechádzal rukami rôznych držiteľov. Koncom stredoveku, tesne pred bitkou pri Moháči, boli v panstve Blatnického hradu početní spolumajitelia Erdödyovci, Zápoľskovci, Justovci, Komorovci, Záblatskovci a Vidovci z Bodorovej. Toto spoluvlastníctvo,vzájomné zálohy či odkazy podnecovali nespočetné spory, ktorými najväčšmi trpeli ich poddaní, porozdeľovaní medzi týchto a ďaľších zemepánov. Trpel aj Blatnický hrad, o ktorý sa namiesto jeho výstavby a zveľaďovania viedli neustále boje.
Po moháčskej katastrofe sa na trón na 400 rokov usadili Habsburgovci a do Turca sa tak dostala nová šlachta. V roku 1540 sa dostala Blatnica do rúk mocného rodu Révai pochádzajúceho zo Sriemska. V druhej polovici XVI. a začiatkom XVII. storočia vybudovali veľké predhradie s novými budovami no nekládli dôraz na delové bašty a tak sa v roku 1606 hradu veľmi jednoducho a takmer bez boja zmocnili povstalci Štefana Bočkaja a neskôr Gabriela Bethlena. V roku 1678, pravdepodobne počas vpádov povstalcov Imricha Tökölyho došlo na hrade k požiaru a zhorelo niekoľko budov. Krátko na to sa k hradu dostali opať Revaiovci a hrad obnovili. Koncom roku 1703 sa však hradu zas bez problémov zmocnili povstalci Františka Rákocziho. Hrad opustili až po prehranej bitke v roku 1708 pri Trenčíne. Hrad opäť putoval do rúk Revaiovcov. Za oddanosť panovníkovi počas povstaní, bol hrad ušetrený príkazu na zničenie nevyužitých pevností a tak hrad mohli Revaiovci obývať aj naďalej. Mnohí však vymenili hrad za pohodlnejšie kaštiele a tak život na hrade časom upadal. V roku 1744 dal ešte František Revai hrad opraviť, no v roku 1790 opustením hradu poslednými obyvateľmi hrad začal pustnúť.
Hrad sa skladal z dlhého, pomerne úzkeho paláca, zosilneného na severnej a južnej strane polkruhovitými vežami a chráneného na severovýchodnej strane strmou priepasťou. Západná veža, postavená na zraniteľnejšom mieste, je oveľa mohutnejšia a väčšia ako východná. Sprístupňovalo ju samostatné točité schodište, postavené na jej južnej strane. Na juhovýchodnej, prístupnejšej strane bolo malé nádvorie uzavreté hradbami so štvorbokou vežou. Múr opevnenia, ktorý obklopoval prvé nádvorie, mal na západe vstup ponad priekopu vysekanú do skaly. Chránila ho otvorená oblá bašta.
V súčastnosti je zachované murivo západnej veže, ktorá sa čnie aj dnes do veľkej výšky a sú na nej vidieť štrbinové strieľne. Horný hrad zovretý medzi dve veže sa bohužiaľ značne rozpadáva – hlavne jeho spojovacia palácová časť. Na hospodárskych budovách v dolnom hrade je celkom zachovalé nárožné kvádrovanie. Na obe plochy po baštách je možné vystúpiť a je odtiaľ nádherný výhľad.